Na zamyslenie

Jeseň pokročila, lístie zo stromov pokrylo chodníky, dážď ich premenil na blato, teplé slnko vystriedal studený vietor a pekné svetlom prežiarené dni sa nám akosi príliš skracujú. Ráno vstávame za tmy, večer nás opäť tma skoro prekvapí. Je to tu – obdobie sychravej jesene a blížiacej sa zimy. Mnohí z nás si možno povzdychnú – Už nech je tu zima so svojou snehovou nádielkou, ktorá prikryje tú špinu na uliciach!

Tento obraz jesene mi v niečom pripomína moje srdce. Aj v ňom je niekedy tmavo, bezútešne, chýba radosť a viera. Možno to spôsobili problémy, únava či hriech, ktorý sa doň badane či nebadane vkradol. Čo s tým? Čakať na sneh, či snáď až do jari? To určite nie je múdre! Žalmista nám v 16. žalme ponúka riešenie, keď hovorí:

" Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť."

Ak moje srdce túži po radosti – po plnosti radosti, nájde ju jedine v Božej prítomnosti. Rovnako ako aj jeseň vie prekvapiť pekným slnečným dňom babieho leta, kedy sa celý svet sfarbí do zlata, aj v našom srdci môže opäť zavládnuť radosť, ak nezabúdame tráviť čas v Božej prítomnosti. Ako? Pri čítaní Biblie, keď Mu dovolíme, aby ku nám prehováral; pri modlitbe, keď Mu vylievame svoje srdce, alebo v spoločenstve veriacich, kde sa môžeme podeliť s našimi radosťami i starosťami. Vtedy naše srdce opäť zaplavuje radosť, pokoj a nádej.